Španielsko

(3) Púť do Santiaga: Na ceste s Bobom Dylanom


Budík zvoní 7:30 ráno. Po urputných bojoch s veľkým nutkaním zababušiť sa do periny a nikam neísť je čas 9 hodín 30 minút stredoeurópskeho času oficiálnym začiatkom púte. Opúšťame zrejme posledné luxusné miesto týchto dní. Nasledujúce nocľahy sú zahalené rúškom tajomného tajomstva a jediné čo viem je, že existujú.

Spočiatku je cesta nudná. Treba prejsť cez mesto, vymotať sa z jeho spleti ciest, chodníkov, prikázaných smerov a zebier. Očami hľadám žltú šípku. Kto hľadá nájde a ja som hľadala a nenašla. Troška sme zišli z trasy a poblúdili, našťastie však správnym smerom (veľmi dôležitý fakt!). Každý čo i len centimeter prejdený vlastnými nohami sa počíta.

Počas prvého odpočinku vytasím harmoniku. Ešte som len amatér, ale zafúkať už viem toto:

How many roads must a man walk down,

before you call him a man?

The answer my friend is blowing in the wind,

the answer is blowing in the wind.

Vcelku výstižná pesnička drahý Bob. Oddychujeme len krátko, aby nám svaly nezleniveli. Cesta je prevažne rovinatá, ale stále je tu ten teplom sálajúci asfalt a autá. Neskôr nás šípky vedú smerom do dediny Mogro. Pripomína mi to ponaťahované dediny, najmä tú, kde som trávila svoje detstvo. Dedinou vedie jedna dlhá hlavná cesta. Má snáď aj viac ako kilometer alebo dva. Sem tam sa vyskytne nejaký dom, ale po ľuďoch ani stopy. V babkinej dedine ľudia boli a bolo ich neúrekom.

Sme na ceste už pár hodín a začína sa ozývať hlad….

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s