Spočiatku je cesta nudná. Treba prejsť cez mesto, vymotať sa z jeho spleti ciest, chodníkov, prikázaných smerov a zebier. Očami hľadám žltú šípku. Kto hľadá nájde a ja som hľadala a nenašla. Troška sme zišli z trasy a poblúdili, našťastie však správnym smerom (veľmi dôležitý fakt!). Každý čo i len centimeter prejdený vlastnými nohami sa počíta.
Počas prvého odpočinku vytasím harmoniku. Ešte som len amatér, ale zafúkať už viem toto:
How many roads must a man walk down,
before you call him a man?
The answer my friend is blowing in the wind,
the answer is blowing in the wind.
Vcelku výstižná pesnička drahý Bob. Oddychujeme len krátko, aby nám svaly nezleniveli. Cesta je prevažne rovinatá, ale stále je tu ten teplom sálajúci asfalt a autá. Neskôr nás šípky vedú smerom do dediny Mogro. Pripomína mi to ponaťahované dediny, najmä tú, kde som trávila svoje detstvo. Dedinou vedie jedna dlhá hlavná cesta. Má snáď aj viac ako kilometer alebo dva. Sem tam sa vyskytne nejaký dom, ale po ľuďoch ani stopy. V babkinej dedine ľudia boli a bolo ich neúrekom.
Sme na ceste už pár hodín a začína sa ozývať hlad….
pimentona 