Španielsko

(5) Púť do Santiaga: O 12% stúpaní a najdrahšom ubytovaní


Neviem prečo mi ľudia nepovedali holú svätú pravdu. Mali povedať: dievča zlaté, do Quevedy to máš ešte takých 7km a cieľová rovinka, to  je minimálne 12% stúpanie do kopca. Ale ani tá milá pani, ktorá pred domom polievala kvety a pri pohľade na nás zaspomínala no svoje caminá nám to nepovedala. Len zaželala BUEN CAMINO a ubezpečila nás, že sme naozaj blízko, takmer za rohom.

Stúpanie je ako za trest. Cesta sa kľukatí ciky-caky, chrbát už asi ani nemám a baterka fyzickej energie už hodnú chvíľa oznamuje, že jej ostáva len pár minút. Pri takýchto fyzicky náročných veciach človek nemyslí na somariny. Ide sám so sebou a aj proti sebe. Jedno JA ťa hecuje, burcuje, poháňa dopredu a to druhé piští a vzpiera sa, odmieta minúť posledné zásoby energie. Obidve JA sa bijú. Rozhoduje HLAD. Je to super pocit, keď jediné čo vás trápi sú naozaj primárne potreby. Spať, jesť, piť. Ach, toto je tá pravá dovolenka (úplný ideál je hompáľať sa v hamake na pobreží Karibského mora).

Do ubytovne Arco Iris sme dorazili okolo 8 hodiny večer. Naša prvá otázka znie: máte tu pre nás nocľah? Odpoveď: Áno. Jediná otázka majiteľky znie: Dáte si s nami večeru? Odpoveď: Áno. Ostatní pútnici na nás čakajú pri stole. Voňaví za celodenným výkonom nie je to pravé orechové k spoločnej večeri. Zložím si moje utrpenie do malej izby a zmyjem zo seba všetku spotrebovanú energiu vyjadrenú v pote.

Na drevených stoličkách za veľkým stolom sedia manželia Holanďania, tri postaršie Francúzsky a my. Pani domu sa okolo nás zvŕta, nalieva vodu či víno, naberá z dvoch druhov polievok. Stará sa o nás a ja si v duchu myslím, aké je to celé super a aká je tá žena snaživá. Starostlivosť o pútnikov ju zrejme napĺňa osobným uspokojením. Pri špagetách s podivným žuvačkovo- nechutným mäsom sa premáham.  Nechutí mi to, a zároveň nechcem byť nevďačná a nechať jedlo na tanieri. Vtedy som sa ešte vnášala v sladkej nevedomosti. Myslela som si, že večerné pútnické hody sú z dobrej vôle panej alebo za malý príspevok. Lepšie povedané: keď sme po 40km dorazili do cieľa, ani mi nenapadlo opýtať sa, či je jedlo zadarmo. Prišlo to po večeri. Energická pani odniesla všetko zo stola až sme tak nakoniec ostali len my a naše uši, ktoré započuli: 16€ na osobu za ubytovanie a večeru. Pánboh zaplať!

Tajne som dúfala. že po večeri sa uchýlim vonku na drevenú lavičku pred ubytovňou a budem pozorovať ako zapadá slnko nad kantábrijským územím. Prednosť dostanú ponožky. Bez ponožiek ďaleko nezájdem. Slnko je už dávno vo svojej posteli, keď vešiam vypraté ponožky na šnúru. V ubytovni utíchli rozhovory o cestách. Je čas ísť spať a pripraviť sa na zajtrajšok. Budeme vstávať spolu so slnkom. Už sa na to teším.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s