Maroko

Maroko: Meškať a prísť o ubytovanie sa neoplatí


Na kultový film od Stanleyho Kubrica the Shining (1980) som si spomenula, keď som v hnusnej posteli v marockom meste Féz urputne bojovala o spánok. Popravde, v tom čudnom hosteli som naozaj čakala, že podivín majiteľ nám vystrojí podobné nočné prekvapenie ako šialený Jack Nickolson.

Je asi jedna hodina ráno. Po nekonečnom blúdení opustenými fezskými ulicami sme s úľavou našli tú hľadanú. Zaparkovali sme neďaleko a unavení sme sa postavili pred vstupnú bránu hostelu. Za bránou šteká pes. Zvoníme a čakáme. Od únavy je nám zima. Opäť zvoníme. Pes neprestajne šteká, ale okrem toho sa už nič iné nedeje. Hostel je ponorený v úplnej tme. Zjavuje sa nočný strážnik. Vraví, že hostel je v noci zatvorený, recepcia nie je nonstop a žiaľ on nás vpustiť dnu nemôže. Snažíme sa mu vysvetliť, že cesta z Marakéšu nám trvala dlhšie ako sme predpokladali a že v tomto hostely máme rezervované dve noci. Chceme, aby nás vpustil dnu. Sľubujeme, že zajtra ráno všetko doriešime s recepčnou. Musíte prísť o ôsmej ráno, vtedy sa znova otvára hostel, ja vám teraz nepomôžem, znie jeho odpoveď. Čo teraz? Čakať sedem hodín v aute nie je žiadna sranda.

Jednoznačne si musíme nájsť nocľah na túto noc. O ulicu ďalej je Hotel Yubilis. Ostatné názvy hostelov, kde sme spali predtým si nepamätám, ale názov tohto som si špeciálne zapamätala. Opäť zvoníme a opäť čakáme. Po chvíľke sa otvoria železné dvere a vonku vykukne starší pán oblečený v domácom úbore. Vyzerá ako keby sa práve vrátil z pravidelného joggingu (v slovenskej verzii džoging) v neďalekom parku. Šíri sa z neho zápach prislúchajúci poctivému športovému výkonu. Našťastie má voľnú izbu, ktorú si chceme pozrieť pred vyrieknutím finálneho “berieme”. S Floriánom nasledujeme pána na prvé poschodie. Na to, že sa táto budova volá HOTEL to má od hotela tak ďaleko ako nos od päty. Je to tu príšerné. Všetko je staré, smrdí tu divným pachom a sociálne zariadenia by potrebovali okamžitú opravu. Opäť nemáme mapu mesta a ani len netušíme, kde by ešte mohol byť nejaký iný hostel. Zrejme nemáme na výber. Berieme to. Na periférnej recepcii vypisujeme formulár. Pán vraví, že sa pokojne môžeme ísť ubytovať na izbu, pasy nám donesie neskôr. Váhame. Celé je to tu čudné a pán akiste najčudnejší. Marcel mu vraví creepy guy. Adriana nechce odísť, kým nebude mať pas v ruke. Čo ak nám ich už nevráti? pýta sa. Poďme, hoďme si veci do izby a vrátime sa pre tie pasy. Schodmi vyjdeme na prvé poschodie. Náš nocľah pozostáva z dvoch veľkých izieb s ružovou omietkou a starým nábytkom. Marcel s Florianom si svoje postele prenesú do tej druhej väčšej izby. V tomto čudnom zariadení chceme byť spolu. Pre prípad. Klop klop. Pred dverami stojí joggingový pán a v ruke drží naše pasy.

Veru, spala som už v kadejakých hosteloch, ale ešte k žiadnemu som nepociťovala taký odpor ako k tomuto. Vlastne  pravdu povediac ešte k žiadnemu som nepociťovala odpor. Hostely sú vo všeobecnosti fajn vec- človek väčšinou stretne príjemných ľudí v škále od exotov až po riadnych cestovateľov brázdiacich krajinu. Tu hotelové prikrývky hnusne smrdeli zatuchlinou. Neodvážila som sa prikryť celá, len po prsia. Tváre sa to nesmelo dotknúť. S Adrianou sme spali na jednej väčšej posteli lievikovitého tvaru. Nechcene sme sa k sebe kotúľali a stretávali sme sa v strede postele. Najhoršie na tom bolo, že bežnú večernú hygienu pred spaním sme si museli odoprieť. Naše psychické sily neboli dostatočne veľké na to, aby sme preklenuli odpor voči  sociálnym zariadeniam. Niekedy sú veci naozaj luxusnejšie v matke prírode.

Ráno sa po krátkej noci zobúdzame pomerne skoro. Balíme si tých pár vecí čo máme a  obrovskou radosťou opúšťame náš dočasný nocľah. Sadáme si do kaviarne oproti hotelu, kde sme zrejme ako jediní strávili predošlú noc. Do kaviarne prichádzajú marockí muži na čaj na rannú kávu a pod pazuchami si nesú čerstvé noviny. Niektorí pozerajú najnovšie udalosti v televízore. Usrkávam z hrejivého marockého čaju a myslím na to, že aj tie nie vždy príjemné spomienky sú predsa len spomienky. Na Hotel Yubilis nezabudnem, lebo sa nedá zabudnúť na jeho hnusné zatuchnuté deky a smrad a majiteľa podivína. Toto je však isté: keby sme sa v tom McDonalde na diaľnici nezastavili, zrejme by sme do Fezu došli včas a neprišli by sme o ubytovanie.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s