PEN CORNER

O začiatkoch v Španielsku


Rada píšem o nových začiatkoch v našich životoch. Začiatkov sa vždy z princípu bojíme ako myš mačky, antilopa leva i koza vlka a nikdy ani len nevieme predpokladať ako sa budú veci vyvíjať. Bude dobre? Nebude? Strach, neistota a možno i pochybnosti o sebe samom je vždy mnoho.

Keď som šla na študijný pobyt do Španielska, jedine čo som vedela bolo, že budem dočasne bývať u akejsi neznámej Carmen a že môj prvý deň v škole bude 27. September 2009. Deň pred začiatkom školy som doletela do Sevilly. Bola nedeľa. Slnečná a oveľa teplejšia ako tie posledné dni na Slovensku. Vytiahla som mobil z vrecka nohavíc a vytočila španielske číslo. Patrilo pani menom Carmen, ktorú som nikdy predtým nevidela, nepočula ani som si s ňou nikdy nepísala, ale mala som u nej bývať. Postihlo ma to šťastie, že bývanie v cudzej krajine som si musela zháňať sama. Ubytovanie u Carmen som si vybavila cez akúsi španielsku kresťanskú organizáciu, ktorej mail som našla na internete. Po pár dňoch mi odpísal niekto menom Pepe (a dodnes ho osobne nepoznám) a povedal, že pani Carmen býva sama a rada ma ubytuje. Poslal mi jej adresu a telefónne číslo a krátku správu, že sa jej mám ozvať, keď doletím. A tak som volala. Stála som pred letiskom, v ruke držala vyzváňajúci mobil a v duchu som si vravela, že to určite bude staršia pani. Po chvíli vyzváňania mi dvihla telefón. Si? Dígame? (Áno, prosím?) Už si ani nepamätám ako som jej s mojou španielskou hatlaninou vysvetlila, že som to dievča čo by malo u nej bývať a že už čakám na autobus. Carmen mi čosi rýchlo odpovedala a ja som jej samozrejme nerozumela. Ako inak. Vtedy som ešte ani len netušila, že andalúzsky prízvuk je pre začiatočníka v španielčine samotná jama levova. Opäť som jej zopakovala ten môj monológ čo som si tak starostlivo skladala v hlave počas letu. Blablablabla železničná stanica Santa Justa blablablabla počkám blablablabla kvety. Rozumela som jej asi len toľko. A potom sa ma opýtala či je to v poriadku a ja som už nemala dostatok síl na to, aby som ju poprosila nech mi to ešte raz zopakuje. Tak som si to v hlave nejako usporiadala a povedala som si, že asi mám vystúpiť na železničnej stanici a isť priamo k nej. Ok, vravím si, chcela som byť hodená do cudzieho prostredia a popasovať sa s ním sama a tu to mám.

Letiskový autobus bol preplnený a veru nebola som jediná vystupujúca na železničnej stanici. S veľkým cestovným kufrom a turistickým vakom na chrbte ma autobus vypľul ako kôstku z úst. Stihla som si akurát tak vydýchnuť, keď som začula svoje meno. Simona. Otočila som sa a za mnou stála staršia pani s upravenými vlasmi, milými červenými topánkami a v kvietkovanej sukni. Hlavou mi prešli slová blablablabla počkám blablablabla kvety. Hola, soy Carmen. Tú eres Simona? pýta sa ma (Ahoj,som Carmen, ty si Simona?). S úľavou odpovedám áno. Pani Carmen ma prišla počkať na zastávku. Bola som jej za to vďačná, nemusela som blúdiť ulicami a hľadať jej byt. Chcela som jej za to poďakovať, ale v tej chvíli narýchlo som nevedela ako. A tak sme celou cestou kráčali potichu až kým sme nezastali pred bránou do jej paneláku.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s