U pani Carmen som bývala len štyri dni. Ponúkla mi malú útulnú izbu. Každé ráno, predtým ako odišla do práce, mi nachystala mlieko a cereálie spolu s ranným odkazom. Písala mi, čo všetko ešte môžem zjesť a kedy príde domov. Bolo to od nej veľmi milé. Pani Carmen sa domov vracala počas obedňajšieho voľna, aby niečo navarila a oddýchla si. Ja som sa však za celý deň v byte neukázala. Zamestnávalo ma hľadanie vlastného bývania, volala som kadejaké inzerátove čísla a túlala sa po neznámom meste s mapou v ruke. Do školy som ani nechodila a prednášky museli ísť bokom. Bývanie bolo prioritou.
Do bytu pani Carmen som sa vracala až podvečer. Na stole ma čakal papier a na ňom klasicky napísané, že obed mám v chladničke a že si ho mám ohriať v mikrovlnke (ešte šťastie, že ma hneď prvý deň poučila, ako sa mikrovlnka používa. Hoc ja som jej vravela, že takýto zázrak máme aj na Slovensku, nepomohlo. A doteraz neviem, či chybou bola moja španielčina alebo jej nahluchlosť).
Po obedo – večeri som si sadla do pohodlného kresla pred televízor a pozerala Los Simpsons a spoločnosť mi robil malý španielsko- slovenský slovník. Vraj škola hrou. A pani Carmen sa stále odobrala do kostola. Keď sa vrátila, sedeli sme spolu v obývačke a spoznávali sa. Bola rozvedená a jej deti bývali všade možne, len v Seville nie. Žila sama a možno aj preto mi darovala zelený hrnček a mištičku na moje cereálne raňajky, keď som sa od nej sťahovala do svojho novo nájdeného podnájmu. Asi si ma obľúbila. A nabalila ma aj taškou plnou jedla, takže som sa takmer celý nasledujúci týždeň nemusela zaoberať myšlienkou na zaobstaranie si potravy.
pimentona 